Mor ho! - Samo Chalúpka 368 n. l.

Autor: Zdeněk Patrick <smitmajer.z(at)seznam.cz>, Téma: Dýmající zrcadlo 1.díl, Vydáno dne: 20. 12. 2019

Samo Chalúpka - Mor ho!

Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia,
ponad vysoké hory, ponad rovné polia,

preleteli cez Dunaj, cez tú ?íru vodu,
sadli tam za pomedzím slovenského rodu.

Duní Dunaj a luna za lunou sa valí:
nad ním svieti pevný hrad na vysokom bralí.

Pod tým hradom Riman-cár zastal si táborom:
belia sa rady ?iatrov ďalekým priestorom.
Pokraj táboru sedí cár na zlatom stolci,
okol neho cárska strá?, tuhí to paholci,
a pred cárom dru?ina neveliká stojí:
sú to cudzí ví?azi, ka?dý v jasnej zbroji.




Pobelavé kaderie ?ije im obtáča,
modré ich oči bystro v okolo si páča.
Rastom sú ako jedle, pevní ako skala,
zdalo by sa ti, ?e ich jedna mater mala.
Krásna zem - jej končiny valný Dunaj vla?í,
a Tatra skalnou hradbou okol nej sa vä?í:
Tá zem, tie py?né hory, tie ?írne moravy:
to vlas? ich, to kolíska dávna synov slávy.
Slovenský rod ich poslal, zo slávneho snemu,
aby ?li s pozdravom k cárovi rímskemu.
Oni čelom nebijú, do nôh nepadajú:
taká otroč neznáma slovenskému kraju,
le? bo?ie dary nesú, chlieb a sož, cárovi
a smelými sa jemu primlúvajú slovy:

"Národ slovenský, kňazstvo i star?ina na?a,
kroz nás ti, slávny cáre! svoj pozdrav priná?a.
Zem tá, na ktorú kroči? mieni tvoja noha,
to je zem na?a, daná Slovänom od Boha.

A ty, mor ho! - hoj mor ho! detvo môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu,
a čo i tam du?u dá? v tom boji divokom:
Mor ty len, a vož neby?, ako by? otrokom.
Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia,
ponad vysoké hory, ponad rovné polia;
preleteli cez Dunaj, cez tú ?íru vodu,
sadli tam za pomedzím slovenského rodu.

Duní Dunaj a luna za lunou sa valí:
nad ním svieti pevný hrad na vysokom bralí.

Pod tým hradom Riman?cár zastal si táborom:
belia sa rady ?iatrov ďalekým priestorom.
Pokraj táboru sedí cár na zlatom stolci;
okol neho cárska strá?, tuhí to paholci;
a pred cárom dru?ina neveliká stojí:
sú to cudzí ví?azi, ka?dý v jasnej zbroji.
Pobelavé kaderie ?ije im obtáča,
modré ich oči bystro v okolo si páča.
Rastom sú ako jedle, pevní ako skala,
zdalo by sa ti, ?e ich jedna mater mala.
Krásna zem ? jej končiny valný Dunaj vla?í,
a Tatra skalnou hradbou okol nej sa vä?í:
Tá zem, tie py?né hory, tie ?írne moravy:
to vlas? ich, to kolíska dávna synov slávy.
Slovenský rod ich poslal, zo slávneho snemu,
aby i?li s pozdravom k cárovi rímskemu.
Oni čelom nebijú, do nôh nepadajú:
taká otroč neznáma slovenskému kraju,
le? bo?ie dary nesú, chlieb a sož, cárovi
a smelými sa jemu primlúvajú slovy:
?Národ slovenský, kňazstvo i star?ina na?a,
kroz nás ti, slávny cáre! svoj pozdrav priná?a.
Zem tá, na ktorú kroči? mieni tvoja noha,
to je zem na?a, daná Slovänom od Boha.
Pozri: tu jej končiny valný Dunaj vla?í,
tam Tatra skalnou hradbou okol nej sa vä?í.
A zem to po?ehnaná! Chvála Bohu z neba,
máme pri vernej práci vo?dy svoj kus chleba.
Zvyk ná? je nie napada? cudzie vlasti zbojom:
Slovän na svojom seje, i ?ne len na svojom,
cudzie ne?iada. Ale keď na na?e dvere
zaklope ruka cudzia v úprimnej dôvere:
kto je, ten je; či je on zblíza, či zďaleka:
Vo dne, v noci na stole dar bo?í ho čaká.
Pravda, bohy vydaná, ká?e nám Slovänom:
pána ma? je neprávos? a väč?ia by? pánom.
A človek nad človeka u nás nemá práva:
sväté na?e heslo je: Sloboda a sláva! ?
Neraz krásnu vlas? na?u vrah napadol divý:
na pú?? obrátili sa bujné na?e nivy;
mestá žahli popolom: a žud ná? úbohý,
bitý biedami, cudzím dostal sa pod nohy.
Bláhal u? ví?az py?ný, ?e si bude pásti
vôžu svoju naveky po slovänskej vlasti,
a ?i? z na?ich mozožov: ale bláhal darmo!
Dal nám Boh zas dobrý deň, zlomili sme jarmo.
A tí, krutým ?elezom čo nad nami vládli,
kde?e sú? ? My stojíme; ale oni padli. ?
Lebo ? veky to svedčia ? vo knihách osudu
tak stojí napísané o slovänskom žudu:
Zem, ktorú v údel dali Slovänom nebesá,
tá zem hrobom ka?dému vrahovi stane sa. ?
Nu?, povedz?e nám, cáre! mocná ruka tvoja
čo?e nám nesie: či meč, či vetvu pokoja?
S mečom ak ide?: cáre! meče máme i my,
a pozná?, ?e narába? dobre vieme s nimi;
ak s pokojom: pozdrav ?a pán neba i zeme,
lep?ie, ako ?a my tu pozdravi? umieme. ?
Tieto dary bo?ie sú priazne na?ej znaky;
z ďaky ti ich dávame: ber ich aj ty z ďaky.?
Nevzal cár bo?ie dary, z jeho mračnej tvári
urazená sa pýcha žútnym hnevom ?iari.
A zo stolca zlatého takovým sa heslom
ozvali ústa jeho ku slovänským poslom:
?Mocný pán, ktorému boh celú zem podno?il
a osudy národov v ruku jeho vlo?il:
ten pán velí: Slovänia! pozrite po svete:
medzi národy jeho či jeden nájdete,
ktorý by putá minul abo nezahynul,
ak?e oproti Rímu prápor svoj rozvinul.
Skloníte ?ije i vy. ? Tie krásne roviny,
túto zem va?ich dedov dostane žud iný.
A spurné rody va?e pôjdu Rímu slú?i?,
strá?i? nám na?e stáda, polia na?e plú?i?.
A junač va?u k mojim junákom pripojím,
a z nej krajinám rímskym obranu pristrojím.
A kto sa proti mojim rozkazom postaví,
beda mu! ten sám sebe záhubu pripraví.
Vedzte, ?e som pán Rímu, a Rím je pán svetu:
To moja cárska vôža; to vám na odvetu.?

Hriema py?ný cár, hriema zo stolca zlatého,
len?e Slovän nejde sa žaka? pýchy jeho.
Hoj, rozovrela tá krv slovänská divoko,
a junák ti cárovi pozrel okom v oko;
a z oka ti mu bo?ia zablysla sa strela,
ruka sa napru?ila a na zbroj udrela;
a jedným vežkým citom srdcia im zahrali;
a jeden stra?ný ohlas ústa im vydali:
?Mor ho!? kríkla dru?ina slovänská odrazu
a meč zasvietil v pästi ka?dému ví?azu:
?Mor ho!? kríkla a razom na cára sa metá:
To ti na rímsku pýchu slovänská odveta.
No, doká? teraz, či má? tožko sily v meči,
kožko pýchy vo tvojej, cáre, bolo reči. ?
Ale ten nie! ? zbroje sa bojí podlá du?a:
a tu ti o slobodu dobrý žud pokú?a. ?
Skočil medzi strá? svoju cár bledý od strachu:
a zlatý jeho stolec u? sa váža v prachu;
a mečom za ním Slovän cestu si prerá?a
a junák za junákom padá cárska strá?a.

Zasurmili surmity, volajú do zbroje:
povstal tábor, do ?íkov zvíjajú sa voje;
a voj za vojom divým útokom ta letí,
kde boj na cára bijú tie slovänské deti.
Husté prachu kúdoly po poli valia sa,
zem dupotom a nebo rykom sa otriasa. ?
A tá na?a rodinka, tá slovänská čata,
u? vám je zôkol?vôkol od vrahov obstatá.
Sto mečov sa ka?dému nado hlavou bly?tí,
le? Slovän nečítava vrahov na boji?ti,
ale morí. ? Hoj, mor ho! detvo môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu:
a čo i tam du?u dá? v tom boji divokom:
Mor ty len, a vož neby?, ako by? otrokom.

Zúri boj a na?ina stala si dokola:
to vie, ?e premoc rímsku jej moc nepredolá:
le?, bra? moja, ak u? len padnú? mi má? v boji,
to ?e mi padni, ako ví?azom pristojí.

A môj Slovän e?te raz bystré hodil zraky
ponad tie ?íre rovne, na kraj svoj ďaleký.
Tam na tých horách sivé mihajú sa vä?e,
čo stre?ú slovenského národa čier?a?e.
Svätoháj, stovekými zelený lipami,
v tajné tam lono túli bohov jeho chrámy.
A nad riekou biely dom, v ňom jeho rod milý,
a v čistom poli dedov posvätné mohyly:
dedov, ktorých niekdy žud radievali rady,
ktorých meč divých vrahov odrá?al nápady.
Ich popoly dávno u? čierna zem tam kryje,
ale ich meno posiaž v piesni žudu ?ije.
A sláva za?lých vekov junáka oviala;
a du?a jeho svätým ohňom splápolala,
a meč v jeho pravici stra?nej?ie sa zvíja;
bleskom blýska na vraha, hromom ho zabíja.
Pra?tia zlomené raty, bité ?títy zvonia
a py?né prilby rímske do prachu sa ronia.

Hynú i na?i, hynú, ale s?a ví?azi!
?iadna rana zvuk bôžu z úst im nevyrazí,
vďačne lejú vernú krv po osudnom poli:
oj, veď padnú? za národ ? oj, veď to nebolí!

A boj pomaly tíchne: stra?ná búry sila
divým svojím zúrením sama sa zničila.
? A kde na?i, čo bili ten Rím svetovládny,
lebo koval úmysel na Slovänstvo zradný: ?
Kde na?i? ? Hoj?e, Tatro, jasných orlov mati!
Nikdy sa ti tá tvoja detva u? nevráti.
Páč! Nad valným Dunajom krvavô pobre?ia:
tam ti tvoji synovia povra?dení le?ia.
Neostal, ani kto by tú zves? niesol bratom:
Bratia vám za čes? rodu padli v boji svätom.
Le? ka?dý na junáckej spočíva posteli,
na kope vrahov, zbitých od jeho oceli.
U? ne?ije, a e?te hrozí tá tvár bledá,
tá ruka zmeravená meč odja? si nedá.

A cár s okom sklopeným na boji?ti stojí:
A čo? ? Azda tých padlých Slovänov sa bojí?
Nie, le? bezdu?né svojich hromady tam vidí
a zo svojho ví?azstva radova? sa stydí.
No zahyň, studom večným zahyň, podlá du?a,
čo o slobodu dobrý žud môj mi pokú?a.
Le? večná meno toho nech ovenčí sláva,
kto seba v obe? svätú za svoj národ dáva.
A ty mor ho! ? hoj mor ho! detvo môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu;
a čo i tam du?u dá? v tom boji divokom:
Mor ty len, a vož neby?, ako by? otrokom.

Čítajte viac: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/83/Chalupka_Mor-ho/1#ixzz5vR4bVGQY

Ozvěna oněch bojův, díky obrozencům, trvá dodnes:



Mor ho! - Samo Chalúpka 368 n. l. - 2. pokračování
Mor ho! - Samo Chalúpka 368 n. l.
Carnuntum
Setkání n-tého druhu
Tři Zlatá Perunova jablka?
Záhada Pěrunovy modly...
Vlchevci a vortex...
Gót?tina
Lechův kámen
Lechův kámen Vortex a záhada kouřimského "idolu...
Vortex a Brány mezi dimenzemi?